Niekedy v septembri 1986 za hlbokého socíku som sa stretol s kamošom Braňom z ulice oproti cez cestu, a rozmýšľali sme, ako zarobiť nejaké peniaze, a vymysleli sme podnikateľský plán. Išli sme robiť na Braňovej červenej škodovke čiernych taxikárov. ( takže biznis model zelenej estónskej, či čiernej americkej zdieľanej, akože spolujazdy na čierno, sme vlastne vymysleli o pár desaťročí skôr my s Braňom.) Jazdili sme vždy dvaja. Keď nás zastavili na ceste vtedajší príslušníci Verejnej bezpečnosti, tak ja, ako šofér som vystúpil z auta, a keď sa ma spýtali , koho vezieme, povedal som im, že sú to nejakí Braňoví známi. Samozrejme, so zákazníkmi sa horúčkovito dohadoval, odkiaľ sa poznajú, a ako sa volajú. pretože keby nám vtedy dokázali našu nekalú podnikateľskú činnosť, mohli sme si zabezpečiť na pár rokov oddych v tých istých zariadeniach, kde dnes končia mnohí mocní , a to sa nám teda vôbec nechcelo. Samozrejme, bolo pár situácií, keď by ste mi strúhaný vlas do zadku nestrčili, ale vidina ľahko zarobených peňazí bola vždy silnejšia. Raz v noci sme pri Carltone úspešne naložili párik Olašinárov (Oláski Rómovia). Na Štúrovej ulici nás zastavila hliadka VB, a ja klasika som vystúpil, hovorím policajtovi, že sú to Braňovi známi, a on, že koľko známych ešte v Cerkle ( diskotéka v hoteli Carlton ) máme, lebo dnes odtiaľ už ideme štvrtý krát. Nebolo mi všetko jedno, ale to som ešte netušil, že sa Braňo vnútri v aute potí, lebo chlap v šoku, že nás zastavili policajti, slovo po slovensky nevedel (vedel len maďarsky, a olásky) mu nepovedal ani ako sa volá. Našťastie ten zákazník nemal pri sebe občiansky preukaz , odtiahol policajta bokom. Neviem, koľko mu dal peňazí, tak nás tí policajti nakoniec pustili. Samozrejme, potom si ten zákazník na pár slovenských slov spomenul, tak sme sa po ceste s veľkou úľavou tomu všetkému zasmiali.